Ako komunikovať so sebou tak, aby si sa prestal sabotovať?

0:00Väčšina ľudí netrpí preto, že by boli slabí alebo že by mali ťažké životy, ale preto, že komunikujú sami so sebou takým spôsobom, ktorý by si v živote nedovolili uplatniť voči osobe, ktorú milujú, napríklad voči vlastnému dieťaťu. Preto sa s tebou v nasledujúcich minútach podelím o 10 kľúčových vhľadov, ktoré som nazbieral za posledný rok popri výchove mojich detí. Čo sú vlastne piliere, na základe ktorých komunikujem so svojimi deťmi a vychovávam svoje deti? No čo je dôležitejšie, používam celú túto komunikáciu, celú túto v úvodzovkách stratégiu alebo všetky tieto vhľady na komunikáciu so sebou samým. Toto nie sú len rady pre rodičov, ale je to môj osobný manuál, ako zmeniť komunikáciu so sebou samým tak, aby ťa prestala ničiť, tak aby začala v tvojom živote zapaľovať

0:44významný kus odvahy, energie a chuti žiť a rásť. Mimochodom, volám sa Vlado Rožko a toto je Metanoja kámo. Kanál pre ľudí odhodlaných vypnúť autopilota. OK, takže začneme prvým bodom. Sklonenie sa, prítomnosť a pozdvihnutie. Poviem ti v rýchlosti príbeh, ako som k tomuto prvému vhľadu došiel. Jedného dňa som išiel s mojím psíkom k veterinárovi. Pred eh veterinárom stál nejaký ďalší človek. Bol to očividne človek, ktorý nemá vzťah s psíkom a ten psík očividne nemal vzťah s tým človekom. Jednoducho niekto niekoho poslal so svojím psom, človeka nejakého cudzieho k veterinárovi a ten človek nevedel, akým spôsobom má toho psíka držať. Ten psík, keďže sa necítil bezpečne pri tom človeku, s ktorým tam bol, tak mu vyskočil z rúk a

1:28utekol na cestu. O 12:00 vo Vranove nad Topľou, kde lietalo strašné množstvo áut a psík v strede cesty, taký pomerne stratený, nevedel, na ktorú stranu má ísť a všetci ľudia začali naňho kričať, vrieskať, autá trúbiť, totálny chaos. Vo mne sa ozvala nejaká intuitívna záležitosť, ktorú som si vybudoval s mojím psíkom už roky predtým. Tento psík pozeral okolo seba, že čo kam asi by mal ísť, čo je vlastne ten ďalší krok. bol totálnej paralýze a ohrození života. Ja som prišiel ku kraju cesty a urobil som jednu drobnú zmenu, ktorá bola odlišná od spôsobu, akým sa snažili prilákať toho psíka všetci ostatní ľudia. A to bol ten, že som si kľakol, čupol som si, urobil som sa menším a ten psík si ma okamžite všimol. Signál, že som sa k nemu sklonil bližšie k jeho úrovni bol preňho signál bezpečia. Psík z tej

2:12paralýzy, keď videl mňa, že som sa sklonil na jeho úroveň, okamžite si ma všimol a utekal ku mne ako o život. Vyskočil ku mne cudzí psík. Mňa v živote nevidel, tak som toho psíka zobral a vrátil som ho majiteľovi, išiel k veterinárovi a tak ďalej. Koniec príbehu. Čo to teda znamená? Keď hovorím o vnútornom dieťati, môžeš si predstaviť svoju fyziológiu a emočné prežívanie vo svojom vlastnom tele. Čiže čokoľvek, o čom dneska budem hovoriť, si extrapoluj. či už na výchovu svojich detí, alebo na komunikáciu s druhými ľuďmi, alebo na komunikáciu s tým svojím vnútorným dieťaťom, s týmto s týmto telom a s tým emočným prežívaním, ktoré je v tebe. Keď malé dieťa, či už v tebe alebo vonku, prežíva nejakú ťažkú emóciu a rodič sa snaží ho nejakým dobrým spôsobom vychovávať, tak najčastejšie rodič volí to, že to dieťaťu zakáže alebo mu sa snaží logicky vysvetliť, že toto nie je správne alebo že nie, nie je to teraz vhodné, že prečo sa bojíš, keď tu

2:57jednoducho nie sa čoho báť. Však nie je ti jasné, že sa nie čoho báť. Jednoducho snažíme sa nejak logicky priviesť ho k nejakému logickému rozozleniu, vďaka ktorému by ho mala tá emócia opustiť a pozeráme naňho, že že sa nelogicky správa. Lenže logika a emócie sú dve totálne odlišné sväty. A ja samozrejme som patril medzi rodičov, ktorí podobným spôsobom sa snažili vysvetliť eh tie emócie, že ako by si ich mal ako dieťa zvládať. Do momentu, kým som nezažil práve tento zážitok s psíkom. Odvtedy som začal experimentovať pri výchove mojich detí takým spôsobom, že keď som si všimol, že oni sú v nejakej paralýze, v nejakom chaose alebo v nejakom smútku alebo majú nejaké tantrum alebo akákoľvek z negatívnych emócií, ktorá ich očividne ovládla, čo som začal robiť ja pri tých mojich deťoch a následne aj vo vzťahu sám so sebou je, že keď vnímam, že je tu nejaká prevládajúca

3:41momentálne emócia, tak prvá vec, ktorú ja urobím, je, že sa skloním k tomu dieťaťu. A keď hovorím, že skloním, môžeš to brať aj doslovne a môžeš to brať aj metaforicky. V prvom rade tu ide teda o prijatie toho, že tá emócia tu je. Keď to berieme metaforicky, tak vlastne keď ty máš momentálne radostnú a dobrú náladu, tak nesnažíš sa ju nainštalovať do toho dieťaťa, ale vstúpiš do tej emócie alebo do úrovne tej komunikácie, ktorú momentálne to dieťa používa. To dieťa, keď je smutné alebo je nazlostené alebo niečo podobné, ty nepotrebuješ sa ísť vymačať do tej emócie, ale potrebuješ ho stretnúť v tej jeho emócii. Až keď ho stretneš, to dieťa vidí, že je tu niekto, kto ma chápe. Je tu niekto, kto ma vidí. To je prvý krok. Skloniť sa vo vzťahu so sebou samým, keď zažívaš smútok alebo zažívaš hnev alebo zažívaš akúkoľvek negatívnu

4:25emóciu, nesnažíš sa ju odignorovať. Jednoducho stretneš samého seba v tej emócii, ktorá momentálne tebou prechádza. Lebo každá jedna emócia, ktorá tebou prechádza, je veľmi dôležitá informácia a posúva ťa nejakým spôsobom vpred. Druhý krok je byť, keď už si sa sklonil, že to dieťa sa cíti byť aspoň trošku pochopené, že niekto ma aspoň vidí, tak tá druhá veľmi dôležitá vec, ktorá je ultra liečivá, je keď sa nesnažíš tú emóciu zmeniť, len s tým dieťaťom v tej emócii si s ním. Neznamená to, že potrebuješ sa ísť sponoriť do tej emócie, ale že si pri ňom. To, čo ich lieči, čo im umožní dôverovať tomu, že tá emócia prejde, je moja prítomnosť. je prítomnosť rodiča, ktorá sa nesnaží nič zmeniť, nič zlepšiť, nič nejakým spôsobom napraviť, len tam som. To dieťa začne okamžite

5:09mäknúť. Nastane niečo ako emočný raport. To znamená, že dieťa je v nejakej takejto v úvodzovkách vibrácií. Ja sa skloním zhruba sem do tejto úrovne a v istom bode po istej chvíľke na to je potrebný nejaký ten čas, minútka dve, kedy vlastne dôjde k nejakému emočnému napojeniu, emočnému raportu, čo je niečo ako keby hypnotická technika. A ty sa nesnažíš svoje dieťa zhypnotizovať, ale vlastne ten raport eh slúži na to, že sa spoločne vnímate, že že ako keby ste v obojstrannej empatii. A v momente, keď k tomuto dôjde, ty už nepotrebuješ sa snažiť to dieťa zachrániť, pozdvihnúť, len seba naspäť z tohto sklonenia sa prizdvihneš. Keď máte naviazaný ten raport s tým dieťaťom, tak to dieťa sa automaticky zdvihne s tebou. A keď hovorím o zdvihnutí, tiež môžeš si to

5:53zobrať doslova, že sa postavíš a ideš teda ďalej pokračovať vo svojom dni spolu s dieťaťom. Alebo môže to slúžiť aj metaforicky, že teda tá emócia nejak sa poľavila a začneš rozprávať trošku odvážnejšie alebo alebo nastoli, že tak čo ideme teraz robiť? Ideme si urobiť nejaký plán, ideme si nejakým spôsobom hrať alebo niečo podobné. Vnesieš do toho viac energie. Ale keď ty len vidíš, že to dieťa momentálne sa topí v nejakej emócii, ktorou si nevie pomôcť a ty máš dneska dobrý deň a to dieťa ťa serie, tak vlastne ty keď sa ho snažíš mu to nejak zakázať alebo vyhovoriť alebo dostať ho sem k tebe, tak neurobíš to iným spôsobom, než tak, že zídeš k nemu do tých bažín, v ktorej je. Budeš tam s ním chvíľku bez toho, aby si sa snažil to urýchliť, aby si pozeral každú chvíľku na hodinky. Si tam s tým, že to dieťa cíti z teba energiu, že koľko len budeš potrebovať času, toľko ti dám. Som

6:37tu, ľúbim ťa. Tým cíti tvoju prítomnosť, cíti sa byť prijaté a hodnotné. Vďaka tomu sa zjemní v ňom tá emócia, nech už si prežíva čokoľvek. A keď sa zjemní, nastáva raport, lebo ste na tom veľmi podobne emočne a ty seba dvihneš a on ťa kopíruje. Lebo v hypnotických technikách to presne funguje tak, že keď sa nastolí raport, tak možno si to všimol aj s viacerými ľuďmi, že keď máš s niekým veľmi dobrú komunikáciu, veľmi dobrý flow, že s niekým máš naviazaný ten raport, komunikačný flow, tak po istej dobe začnete kopírovať svoje pozície tela. Prekrížiš ruky a zrazu si prekríži ruky aj ten druhý. odkloníš sa od stola a do 10 sekúnd sa odkloní aj ten druhý. Vtedy poznáš, že nastal emočný raport a vlastne vtedy ty ako dospelá bytosť máš kapacitu na to to dieťa odtiaľto vyviesť. Ukážeš mu to 1síckrát a to dieťa to vie robiť potom samé a

7:22nepotrebuje hľadať terapeutov, ktorým mu pomôžu uvoľňovať emócie, ktoré sa mu zasekli kdesi v detstve. Túto istú techniku dokážeš použiť voči sebe samému. Druhýľad nadväzuje je na ten prvý. Keď dieťa sa nejakým spôsobom zrúti alebo zažíva nejakú zmä negatívnych emócií kvôli tomu, že sa stala nejaká drobnosť, tak keď dieťaťu poskytneš dostatočný širší logický kontext, tak to dieťa sa dokáže veľmi efektívne naučiť. No potrebuje mať kontrast a kontext. Dám ti konkrétny príklad, aby si si to vedel predstaviť. Náš syn chodil zo škôlky domov veľmi unavený a excitovaný z celého dňa. Veľakrát sa stávalo to, že nejaká drobná prkotina ho nasrala. Išiel do výbuchu, do veľkej zmesy, strachu, smútku a všetkého možné, z ktorého mal potom problém vysť. Použil som samozrejme tú prvú techniku, o ktorej som pred chvíľočkou rozprával. No keď už bola tá

8:06reakcia celá o čosi mäkšia, tak keď som synovi dodal kontext a kontrast pre to, čo zažíval, tak bol schopný už do tejto emócie kvôli nejakej malej prkotine nepadať. Syn prišiel domov a nazlostil sa, lebo mali sme pred sebou nejaké mikiny a na nich boli štítky. Jedna, jedna mikina mala byť dcérky, druhá bola mala byť synová. A ja som sa išiel pozrieť, že ktorá je čia a syn v tom mi povedal, že on sa chce pozrieť, ale ja som sa medzičasom už pozrel a on sa potom zrútil alebo teda mal ťažké emócie a ja som mu pomohol cez toto celé prejsť. A v momente, keď on ešte bol stále trošku nahnevaný, ale už sme mali aký taký raport medzi sebou, tak ja som mu povedal jednu jednoduchú vec, že kko, uvedom si, že keby táto vec, že ja som sa pozrel na mikinu sa stala dnes na obed v škôlke, že by som bol pri tebe a že ja sa pozriem na tvoju mikinu skôr

8:50než než ty, tak by si to nevnímal asi alebo nenahnevalo by ťa to. Však tam je veľmi dôležité opýtať sa hov, však ty keď sa ho opýtaš, tak vlastne z neho zaznie logicky, že a nie, nenahnevalo by ma to. Následne som sa ho pýtal, že dobre a všimni si, že teraz ťa to nahňovalo. Čiže nie je problém v tom, že ja som sa pozrel na mikinu. Problém je asi niekde inde. Však vtedy už začala jeho myseľ uvažovať, spájať si nejaké veci a ja som sa ho pýtal, že a čo to teda znamená, že doobedu by ťa to nezlostilo a teraz ťa to zlostí? A on povedal, že no asi som unavený. A celá emócia ho zrazu zvoľnila. získal kontext preto, že čo sa vlastne teraz celé deje. Niekedy ináč je to o hlade, niekedy je to o únave, niekedy na toto to dieťa príde samé a niekedy potrebuješ ty mu dodať ten kontext. Ale potrebujem mať ten kontrast, že keby sa to stalo cez

9:34deň, tak nebolo by to spôsobilo takúto tragédiu, akú to spôsobilo teraz. Čiže nie je to o tom, čo sa stalo. Je to o tom, že niečo sa v tvojom prežívaní zmenilo. Možno si hladný, možno si unavený, možno si nevyspinkaný, možno toho bolo dnes príliš veľa alebo čosi. A dieťaťu, keď poskytneš ten kontext, nielen, že mu povieš, že si unavený, ale dovolíš mu, aby jeho myseľ si to pospájala sama. To je tá kritická vec, že ty mu potrebuješ dať kontext a kontrast, na základe ktorého on sám vo svojej mysli si bude schopný pospájať tieto veci a on zrazu zistí, že aha, tole je naozaj blbosť. A teraz vlastne zakaždým, keď sa toto zopakovalo, tak už to malo o 20% menšiu emočnú nálož, až to došlo do toho, že vlastne konkrétne táto nejaká jedna podobná vec už prestala v ňom trigrovať čokoľvek. Už prakticky

10:18stalo sa to, že keď navnímal tú emóciu, že prichádza, on už vedel, že eh dobre, ja som unavený. Takto sa učí pracovať dieťa so svojimi emóciami s tým, že už zapája do toho nejaký širší kontext. Extrapolovať to môžeš aj na všetkých ostatných ľudí. Keď vidíš, že niekto vybuchuje nejakým nadštandardným spôsobom pre fakt maličkosť, neznamená to rovno, že mu hodíš do tváre, že si kámo, že si unavený alebo že si frustrovaný alebo a tak ďalej, ale že mu poskytneš logický kontrast, na základe ktorého na to môže prísť sám. A vo vzťahu so sebou samým ty sa môžeš zamyslieť nad tým, dobre, počkať, táto vec by ma nebola srala iných okolností. Serie ma to teraz. Čiže serie ma to prečo? A vtedy sa v tebe zapáli tá zvedavosť. Dobre, som najedený, som naozaj vyspatý, mám všetky svoje základné ako keby fyziologické potreby vybavené. Vo väčšine, v druhé väčšine prípadov prídeš na to, že nie. A tým pádom končí boj s tou emóciou. Zrazu

11:03celá tá emócia ako keby sa zvoľní. A to dieťa, či už je to dieťa v tebe, alebo je to dieťa tvoje vlastné, alebo je to nejaký človek, na ktorom ti záleží, keď dokáže narábať s týmto kontrastom a dokáže vnímať emócie v kontexte životosprávy a únavy úrovne energie. obrovské percento týchto emočných kadejakých výbuchov dokáže sa eliminovať skrz logiku. To je miesto, kde sa tá logika má používať. Lenže nefunguje to tak, že to na dieťa hodíš, že ty si unavený, choď spať, ale že mu umožníš zamyslieť sa nad tým, aby prišlo na to dieťa samé a ty ho potrebuješ láskavo sprevádzať cez to, aby necítil, aby cítil u teba stále to ten pocit bezpečia a takisto spôsob, akým to potrebuješ komunikovať so sebou samým. nie

11:46pohrdavo, nie povýšenecky, ale láskavo. Ako v prvom bode som hovoril, potrebuješ sa skloniť k tej úrovne prežívania emócie, ktorú momentálne ty prežívaš alebo prežíva niekto iný. Ak si smutný, tak potrebuješ so sebou hovoriť takým spôsobom, ktorý by bolo schopné počúvať smutné dieťa. Čím sa dostávame k tretiemu bodu. Nechaj dieťa rozprávať a zastaň sa ho, keď mu niekto skáče do reči a daj mu pocítiť dôležitosť jeho úvah. Malé deti, keď sa cítia bezpečne, keď majú bezpečný priestor a keď vidia, že ľudia konverzujú a uvažujú spoločne, tak radi sa do toho deti zapájajú a začnú rozprávať nejaké veci, začnú skúšať konštruovať argumenty na základe toho, ako majú pocit, že je to správne. A vlastne my ľudia sa učíme konštruovať

12:30argumenty a komunikovať takým spôsobom, že najprv to nevieme, tak sa pokúsime urobiť to aspoň nejako. A v procese, keď to urobíme nejako, máme šancu zbadať, že dobre, táto konkrétna os, po ktorej som sa vybral, nedáva zmysel. Čiže vrátim sa späť a ten argument začnem konštruovať ináč, ale keď mám priestor konštruovať argumenty, rozprávať, mám šancu vidieť aj nedostatky vo svojom chápaní, nedostatky vo svojom vyjadrovaní. A my dospeláci často k deťom pristupujeme tak, že keď dospeláci sa rozprávame a deti nám do toho niečo rozprávajú, teraz nevravím, že mám im dovoliť, aby nám skákali do reči, ale keď to dieťa sa snaží zapojiť nejakým spôsobom do konverzácie a začne tam rozprávať niečo, čo je nesprávne alebo čo je blud,

13:14nesmieš ho za to vysmiať. Môžeš sa nad tým pousmiať a vysvetliť mu, že nemá to nič s tým, že on by nebol schopný. Len ho poupravíš v tom, ako konštruuje ten argument. pomôžeš mu, aby ten argument bol schopný dotiahnuť do konca. Alebo mu poukážeš, že prečo ten argument nie je plne pravdivý, alebo že eh jednoducho pomôžeš mu, že keď ten argument už z neho ide, fandíš mu, že poď, poď, idem, ideme. A pomôžeš mu, aby ten argument bol skonštruovaný aspoň do nejakej miery. Eh, častokrát to dieťa povie zopár slov a zistí, že dobre, že je to plný bod, tak sa vráti naspäť, ale nehanbí sa za to. V momente, keď my sa začneme z dieťaťa vysmievať, že že čo to povedal teraz za somarinu a to sa deje ináč tiež v medziľudských vzťahoch, deje sa to aj pri výchove svojich vlastných detí a častokrát sa to deje aj v komunikácii so sebou samým. Ale do

13:57malých detí zasievame to, že keď sa pokúšajú rozprávať a samozrejme keď keďže sa ešte len pred nedávnom narodili, tak nemali veľa príležitosti konštruovať argumenty, tak keď oni sa pokúsia tie argumenty konštruovať, my potrebujeme to chápať ako tréning. Nepotrebujeme to chápať ako niečo, čo keď je vyslovené nesprávne, tak to dieťa zvržeme. To dieťa potrebuje mať bezpečný priestor na to, aby mohlo skúšať rozprávať. Ono sa pokúša konštruovať argumenty a my keď ho za to vysmejeme, to dieťa sa začne hanbiť a prestane veriť v to, že v ňom je kapacita, že v ňom je nejaká múdrosť, že v ňom sa môže počas života prejaviť nejaká múdrosť. Zabudne na to. Jednoducho zakotví si vo svojej hlave, že môj názor je menej cenný. To je veľký škrt cez taký ten

14:40prirodzený osobný rast, ktorý nastáva tým, že že ideš životom a dospievaš. Keď od malička máš v sebe zakorenené, že tvoj názor je menej cenný. Tvoj názor je rovnako cenný ako všetkých ostatných a dokážeš to ako malé dieťa navnímať len vtedy, keď máš bezpečný priestor na to, aby si skúšal tieto argumenty skladať. A netýka sa to len argumentov, ale aj otázok. Keď sa pýtaš ako malé dieťa otázky a eh si za to vysmiaty, za to, že sú to hlúpe otázky, takisto keď si vysmiatý za to, že sa pýtaš nejakú otázku, tak vlastne to, že si zvedavý, si spojíš s presvedčením, že si hlúpy alebo menej cenný. A keď je niečo, čo ťa prenesie cez tvoj život odvážnym spôsobom, čo dokáže ti vlastne prelomiť všetky limitujúce presvedčenia v tvojej

15:25mysli a začať dokazovať vo svojom živote alebo byť schopný vo svojom živote robiť veci nevydané a prekonávať seba samého a prerastať seba samého a pomáhať druhým ľuďom a robiť nejaké, že obdivuhodné veci, ktoré sú užitočné pre spoločnosť, tak je to zvedavosť. Zvedavosť, keď si ako malé dieťa spojíš s pocitom, že si hlúpy alebo menej cenný, lebo nevieš, to znamená, že pýtať sa je hlúpe, tak je to potom veľký prúser. A ja som to zažíval v škole. Častokrát aj učitelia s nami komunikujú takým spôsobom, že vysvetlia učitelia tému a pýtajú sa, že komu nie je niečo jasné. A keď párkrát sme takto vysmiatí, tak my veľmi rýchlo sa prestaneme pýtať. Čiže radšej budeme akceptovať to, že tej téme nerozumieme. Potom píšeme písomky na štvorky, päťky, lebo sme sa hanbili opýtať. Je veľmi dôležité pochopiť, že niektorí ľudia

16:08potrebujú nie vysvetliť jedenkrát, nie päťkrát. Niekto potrebuje vysvetliť 50krát nejakú jednu vec. Každý z nás má úplne inú poznatkovú základňu a sú ľudia, ktorí naozaj potrebujú fakt, že 50krát v rôznych smeroch alebo z rôznych uhlov pohľadu opísať nejakú tému. Preto ja sa o rôznych témach, ktoré sa týkajú napríklad výživy, som sa bavil tisícou rôznych uhlov pohľadu, pričom mnohí ľudia boli z toho unavení, ale oveľa väčšie množstvo ľudí mi za to ďakovalo, pretože získali tie informácie a kontext takým spôsobom, ktorý bol pre nich užitočný. A preto je dôležité byť ochotný nevysmiať sa za žiadnu otázku, nech je akákoľvek hlúpa a nevysmiať sa z človeka za akýkoľvek argument, ktorý z neho vyde, aj keď znie hlúpo. To, čo naozaj to dieťa, či už v tebe alebo v akomkoľvek inom človeku naozaj

16:52potrebuje, je mať ten bezpečný priestor, aby si sa mohol prejaviť. A ty ako vedomá bytosť alebo logická bytosť pomáhaš tomu dieťaťu, či už je to v tebe alebo vonku, ten argument skonštruovať správne. Upozorníš ho na chyby, ale proaktívne mu pomôžeš, aby ten argument mohol byť skonštruovaný do svojho konca. A robíš to láskavo, nerobíš to povýšenecky, nerobíš to ohrdavo, robíš to láskavo ako príbytosti, na ktorej ti záleží. a túto láskavosť a to, že by ti malo záležať. To to budem veľakrát pripomínať, pretože to vždy potrebuješ implementovať do rozhovoru so sebou samým. A ďalšia veľmi dôležitá vec, ktorá patrí k tomuto bodu [smrkanie] je, že keď máš malé dieťa, tak nedovolíš mu, aby skákalo do reči druhým ľuďom. To je

17:36niečo, čo ináč ja v svojich podcastoch sa ešte musím učiť. Ale nedovolíš deťom, aby skákali do reči. Ale čo je ďaleko ďaleko, ďaleko dôležitejšie, je, že keď to dieťa začne rozprávať a do toho začne rozprávať nejaký dospelák, dospeláka musíš upozorniť, počkať, dieťa rozpráva, skáčeš mu do reči. Toto, keď dieťa raz zažije malé dieťatko, ktoré sa snaží len nejak vyblabotať nejakú vec na teba a do toho niekto začne dospelý rozprávať a ty toho druhého upozorníš, počkať, dieťa teraz rozpráva, neskáč do reči. Tak to dieťa navníma, že to, čo z neho vychádza, má potenciál byť dôležité. Mám až husiu kožu, keď o tom rozprávam. Drobná zmena to je, ale ako zásadná zmena. To to je steroid pre osobný rozvoj, pre sebadôveru toho dieťaťa.

18:21Preto sa môžeš sám po zamýšľať nad to, ako poznanie z tohto konkrétneho tretieho bodu môžeš extrapolovať do svojich vzťahov a do vzťahu so sebou samým. Nie si hlúpy, keď sa pýtaš. Nie si hlúpy, keď nevieš. Štvrtý veľmi dôležitý bod, ktorý znie ako samozrejmosť, ale je kriticky dôležité ho pripomínať, je, že nikdy, nikdy, nikdy dieťa neponižuje a nikdy sa nad neho nepovyšuje. Ak máš štýl komunikácie so svojím dieťaťom, ktoré akýmkoľvek spôsobom to dieťa spochybňuje jeho hodnotu alebo ho nejakým spôsobom ponižuje, takýmto spôsobom to dieťa pôjde do sveta a bude sa pri každom jednom človeku cítiť práve v tejto pozícii, čo z jeho kapacity jeho nervovej sústavy vyháňa všetku hravosť, všetku zvedavosť, všetku tvorivosť, čo

19:05sú kľúčové vlastnosti, ktoré dieťa potrebuje si do svojho života priniesť za každú cenu na to, aby mohlo žiť pln plný, naplnený, spokojný a odvážny život. Keď sa cíti menej ceny, bude sa takto cítiť celý život. Uverí tomu, že je to pravda. Keď uverí tomu, že je to pravda, tak vlastne potom celý jeho život buď bude potvrdením toho, že je menej cenný, alebo celý život bude snahou hľadať potvrdenia o tom, že snáď menej cenný nie je. V každom jednom prípade sa naháňa za nejakou ilúziou, ktorou uveril vďaka spôsobu, akým komunikuješ s tým dieťaťom. A to isté sa deje aj v komunikácii so sebou samým. Ak máš tendencie samého seba nejakým spôsobom ponižovať, deptať, nepekne so sebou rozprávať, môžeš si byť istý, že

19:48tvoj rodič to nemal zvládnuté alebo nejaký výchovný element, výchovná nejaká entita, či už v škole alebo niekde medzi tvojimi kamarátmi alebo bratrancami, sesternicami, niekto do teba zasiahol takýmto spôsobom pocit menej cennosti. Pocit menej cennosti je ilúzia, ktorej si ako malé dieťa uveril. Lebo ako lebo ako malé dieťa berieš všetko, čo interpretuješ si v prvých rokoch života, berieš to za samozrejmosť a tým pádom má na na svojej nohe priviazanú guľu, o ktorej vlastne nevie a bude na to prichádzať až keď bude vychovávať svoje vlastné deti. Nie je treba ho povyšovať, nie je treba z neho robiť modlu, ale netreba ho nikdy ponižovať. Keď tú sebadôveru, vďaka to, že si ho ty ako rodič nikdy neponižoval, keď toto zažíval doma v bezpečnom prostredí a sa na tým nasaturoval, tak buduje sa v ňom

20:32odolnosť voči tomu, že keď pôjde do toho sveta, tak aj keď sa ho niekto bude snažiť presvedčiť o tom, že menej cenný je, to dieťa tomu neuverí, pretože za samozrejmosť berie to, čo zažíval doma, čo zažíval v bezpečí so svojím rodičom. A to isté platí aj pre tvoj vzťah so sebou samým, so svojím dieťaťom, ktorým je tvoja fyziológia a tvoje emočné prežívanie. Piaty bod bude vo svojom názve znieť veľmi paradoxne, ale nikdy nehovor v absolútnych vyjadreniach. Nikdy nepoužívaj nikdy a vždy stále a tieto podobné hlášky pri označovaní správania dieťaťa. To je niečo, čo takisto veľmi efektívne funguje pri vzťahoch s druhými ľuďmi, na ktorých ti

21:15záleží. a pri vzťahov so sebou samým. Kedykoľvek, keď dieťaťu povieš, ty nikdy nič nedokončíš, ty nikdy toto nedotiahneš do konca, ty nikdy nepoupratuješ po sebe, ty nikdy neurobíš tamto. Tak je veľmi dôležité uvedomiť si, že kedykoľvek, keďže dieťa teba, všetky tvoje tvrdenia berie za nejakú samozrejmosť alebo za nejakú absolútnu pravdu, dieťa keď počuje nikdy alebo vždy, tak začne to považovať za samozrejmosť. To znamená, že ty keď mu povieš, že ty nikdy nič nedokončíš alebo ty nikdy nič neodpracuješ alebo ty vždy to robíš takto, ten mozog toho malého dieťaťa začne robiť to, že bude hľadať práve potvrdenie týchto tvrdení, ktoré si od teba zapamätá po celý svoj život. Všetky tieto absolútne tvrdenia zabíjajú kapacitu učiť sa a adaptovať sa na život. Nevníma ani nejakú potrebu hľadať

21:58možnosti, zapojiť zvedavosť, že ako to urobiť ináč, aby to nebolo nikdy a vždy a a stále. Je veľký rozdiel, keď povieš, že vždy zlyhám a je veľký rozdiel, keď povieš, že teraz som zlyhal, lebo X Y Z. Je to je to drobná nuanca, ale vo vzťahu s dieťaťom, či už tvojím vlastným alebo s dieťaťom, ktorým je tvoja fyziológia a tvoje emočné prežívanie, to je obrovský rozdiel, pretože čokoľvek vnímaš cez tieto absolútne tvrdenia, nikdy, vždy a stále, tak mozog ani nezapne tie kapacity alebo nezačne používať tie kapacity v tej danej veci takým spôsobom, aby si hľadal nejaké riešenie, ktoré teraz momentálne nevidíš. Ak ty si však uvedomíš, že nie vždy všetko pokašlem alebo nie vždy všetko to dieťa

22:42pokašle, ale teraz sa ti to nepodarilo, týmto spôsobom ti to teraz nevyšlo, nepoužiješ tam jednoducho to absolútne tvrdenie, tak v tom dieťati sa zapáli zvedavosť alebo môžeš pomôcť zapáliť tú zvedavosť, že ako nájsť inú cestu, ako to urobiť nabudúce ináč. Pre nič okrem zmeny v tomto svete sa nedá povedať, nie absolútna pravda, že čokoľvek sa deje vždy alebo čokoľvek sa deje nikdy. Okrem zmeny, jediná vec, ktorá sa vždy diala a vždy diať pravdepodobne bude, je zmena. Všetko ostatné v tomto svete, úplne všetko je pominuteľné. Všetko je pominuteľné. To znamená, že nie je pravda, že nikdy nič nedotiahneš dokonca, lebo umyl si si zuby aspoň raz. To znamená, že dotiahneš niečo dokonca alebo že obol si sa aspoň. To je paradox

23:27tej vety, ktorú ja teraz hovorím. Nikdy nehovor nikdy, ale snáď chápeš ako dospelý človek tento paradox. Nikdy sa takýmto spôsobom nerozprávaj so svojimi deťmi ani so sebou samým, pretože je veľmi jednoduché tomu uveriť. A keď tomu uveríš, stáva sa to väzením, ktoré so sebou potom nosíš celý život. Šiesty zásadný vhľad je ten, že rozlišuj správanie aj identitu. Hovor veci vecne a neber veci osobne a hlavne uč dieťa rozlišovať jedno od druhého. Toto je ináč základ nonviolent alebo nenásilnej komunikácie, o ktorej si môžeš prečítať v knihe, rovnomennej knihe, na ktorú odkaz dám dole v popise pod videom, lebo je to spôsob komunikácie, vďaka ktorému sa vytratí z tvojich vzťahov 99% všetkých nedorozumení a tenzie a

24:10všetkého všetkého ostatného. Problém je, že my ľudia berieme všetko osobne. My chceme medzi sebou vyriešiť nejakú vec. Mne záleží na niečom a chcem to nejakým spôsobom dosiahnuť a požadujem to nejakým spôsobom po tebe alebo prosím teba o niečo. Ty to nepochopíš ako vecnú požiadavku, že je tu niečo, na čom mne záleží a chcem niečo vykonať, ale zoberieš to ako osobný útok. O tom je celá naša slovenská politika. To je presne ten dôvod, prečo tak veľa ľudí je polarizovaných, prečo tých ľudí baví sledovať politiku a zároveň ich serie sledovať politiku, ale aj tak ju sledujú, pretože aj vo svojom osobnom živote my všetci ľudia alebo väčšina z nás používa práve túto retoriku a nevieme odlíšiť, čo je vecné a čo je osobné. V jednoduchosti, keď ti to upracem, opisuj to, čo sa deje, nie kto čo je. Vždy sa snaž pomenovať správanie,

24:54nie charakter. Jednoduchý príklad. nepovieš deťu, že je drzé, ale povieš mu, že to správanie bolo drzé alebo vytvoríš ešte väčší priestor. Teda mu nepovieš, že to dieťa je drzé, ale mu vysvetlíš, že si nahnevaný a preto si zvýšil hlas. A to je obrovský rozdiel, pretože keď počuje to dieťa, že je drzé, berie to ako osobný útok. Čo je veľmi dôležité, je, že treba si to všímať hlavne v rozhovore so sebou samým, pretože keď to nevieš rozoznať v rozhovore so sebou samým, ťažko je vysvetľovať to dieťaťu. Častokrát si my sami o sebe hovoríme, že sme slabí alebo že sme babraci alebo že sme neodvážni. Pravda je častokrát len taká, že mal som pred sebou dneska ťažké rozhodnutie a jednoducho som ho neurobil. A nám sa núka kdesi zvnútra, že čiže to znamená, že si slabý a babrák. Neznamená to, že si slabý a babrák. Dnes som mal pred

25:37sebou nejakú prekážku a urobil som chybu. Obišiel som ju. Bodka. To je veľký protiliek. proti hanbe, lebo hanba je spojenie s tým, že čokoľvek, čo ja pokašlem, hovorí niečo o mojej najhlbšej identite. a čokoľvek, čo sa dotýka mojej najhlbšej identity, ma nejakým spôsobom zráni a hneď idem do protiútoku, hneď naskočí ego a hneď sa idem brániť alebo hneď sa idem zničiť alebo sa cítim tak zle, že potrebujem sa rozptýliť, potrebujem užiť nejakú drogu, alebo potrebujem ísť scrollovať alebo čosi také, lebo berieme veci osobne a potrebujeme učiť deti, ako konštruovať argumenty tak, aby to bolo vecné, aby to nebolo osobné, aby v prvom rade ty v komunikácii s ním si v ňom nespúšťal neustále obranné mechanizmy, aby to dieťa eh bolo schopné vnímať a učiť sa vnímať si ten širší kontext, vďaka

26:21ktorému môže dieťa rásť. To je úloha teba ako dospelého rodiča, že čokoľvek, čo to dieťa rieši, čokoľvek, čím si prechádza, mu uvedieš do širšieho kontextu. Ten širší kontext, ktorý mu poskytneš, že keď máš malú kvetinku v malom kvetináči a ty to presadíš do väčšieho kvetináča a to dieťa si tam zrazu môže neurálne, myšlienkovo a nápadovo rásť a [smrkanie] takto rastie. Ale v momente, keď ty začneš mu vysvetľovať jeho vlastné zlyhania skrz to, že je to potvrdenie niečoho o ňom, tak to dieťa sa vlastne hneď uzatvorí a končí tam znova priestor rásť. A to je niečo, čo dieťaťu nechceš spôsobiť a hlavne čo nechceš opakovane spôsobovať sebe samému, tomu dieťaťu, ktoré je v tebe. Keď chceš o tomto viac vedieť, je to takisto veľká súčasť práve tej nenásilnej komunikácie, o ktorej som rozprával. Odkaz na relevantnú knihu nájdeš dole v odkaze pod videom. Za

27:05ďalšie je veľmi dôležité dieťa nenálepkovať. Ono toto súvisí s predchádzajúcimi dvoma bodmi, ale čo najmenej používať, či už pri kritike alebo pri pochvalach, podstatné mená. Nehovor dieťaťu, že ty si šikovníček, že ty si najlepší. Nehovor mu eh ani, že si babrák. Nelep naňho žiadnu nálepku, ktorej by uveril. Pretože keď naňho nalepíš nálepku vo forme podstatného mena, ktorá má negatívnu konotáciu, napríklad, že že je babrák, že je neschopák, že eh že je nešikovný a tak ďalej, tak vlastne okamžite v ňom vytváraš mentálne väzenie, ktoré on so sebou potom musí nosiť a nevie, čo s tým robiť. nemá širší kontext preto, aby pochopil, že dôvod, prečo si mu to ty povedal, je, že ty nemáš informácie o tom, ako komunikovať s deťmi a že si unavený a frustrovaný zo svojho vlastného života. Dieťa nemá ten

27:49kontext. Dieťa len to zoberie ak absolútnu pravdu. A to isté robí aj dieťa vnútri v tebe. Čiže toto je to, čo sa týka ako tých negatívnych nálepiek. Nepoužívaj ich, ale zároveň nepoužívaj ani tie dobré nálepky. Keď chceš niečo na dieťa pochváliť alebo skritizovať, skritizuj správanie. Keď chceš pochváliť, pochváľ správanie. Nechváľ jeho identitu. Nedávaj mu nalepku. na čelo, že si najlepší alebo že si najkrajší alebo že ty si skvelý umelec alebo že ty si najlepší hudobník alebo že ty si najlepší v čomkoľvek, pretože síce to znie, že dávaš mu nejakú podporu do života, lenže on to je nálepka, ktorej on uverí a čokoľvek, čomu ty uveríš naplno, vypína tvoju kapacitu učiť sa a expandovať. Každá jedna nálepka v tvojom živote ti dokáže na

28:33istý čas poslúžiť, ale v istom bode sa určite stane väzením. Pretože keď ty ako rodič budeš dieťaťu nahovárať, že ty budeš doktor, ty budeš skvelý, alebo že ty si vždy najlepší, ty vždy všetko vyhraješ, ja ti verím, lebo ty si to a to podstatné meno, tak vlastne dieťa to chápe, že takto to je. A vlastne keď ide po tom životom a zrazu dôjde do životnej fázy, v ktorej by mal reálne dôjsť možno k odklonu eh nejakej nejakej profesnej zmene alebo že jednoducho bude chcieť byť len priemerný v nejakej veci, nepotrebuje byť v nej najlepší, tak vlastne nebude schopný sa do toho uvoľniť, pretože od mala je programovaný, že on je najlepší. A v istom bode sa to môže preniesť do nejakého workkoholizmu alebo do nejakého iného problému, kde vlastne to dieťa bude vyčerpané, lebo nie je spojené so svojou vlastnou esenciou. Dieťa potrebuje byť celý život alebo človek

29:17potrebuje byť celý život spojený s nejakým vlastným hlbokým kompasom, na základe ktorého schopný je navnímať, že končí jedna fáza môjho života a idem do ďalšej. Môžem sa stať niekým iným, niečím iným. Môžem sa začať venovať iným činnostiam a potrebuje to dieťa si to dovoliť. No v momente, keď ty na neho už od tlého veku lepíš nálepky, či už pozitívne alebo negatívne, ty týmto nálepkám on uverí a prichádza do veľkej miery o možnosť kedykoľvek vo svojom živote navnímať, že treba zmeniť smer. Čím to teda nahradiť? Nahradí to slovesami a je na to veľmi dobrý dôvod. Existuje ináč kopec štúdií, ktoré potvrdzujú efektivitu toho, o čom hovorím. Robilo sa množstvo štúdií, ktoré z dlhodobého hľadiska sledovali úspešnosť detí, ktoré boli chválené podstatnými menami verszus ktoré boli

30:01chválené slovesami. Toto sa ti podarilo, toto ti ide, toto sa ti nepodarilo, toto treba možno upraviť nejakým spôsobom ináč. Jednoducho používaš slovesa, chváliš proces, nechváliš dieťa ako identitu. Tá identita toho dieťaťa len potrebuje cítiť. Jediná ako keby nálepka, ktorú to dieťa potrebuje mať, je, že je milované a prijaté a že je dôležité. A všetky ostatné nálepky, ktoré napájame na nejaký proces, sa stanú skôr či neskôr väzením, mentálnym väzením dieťaťa. A mnohí z nás sami žijeme v týchto mentálnych väzeniach, pretože uverili sme tomu, že my vždy musíme byť najlepší, vždy musíme to a tamto alebo že my nikdy nedokážeme toto a tamto alebo že my sme odsúdení na to byť doktori, lekári, nikdy sa nesmieš rozviesť alebo celý čí život počúvaš o tom, že ty si dobrý chlapček, ty si

30:44dobré dievčatko a tak ďalej. Tak vlastne keď v živote dôjdeš do nejakej situácie, kde napríklad sa potrebuješ samého seba zastať možno aj skrz trošku nejakého vnútorného drivu, ktorý sa podobá na hnev, ale ty keď vieš, že ty si dobrý chlapček, dobré dievčatko, tak táto nálepka ťa obrovským spôsobom zväzuje, lebo prichádzaš možnosť samého seba sa zastať. Ale ináč späť k tej štúdii, o ktorej som rozprával, veci porovnovali dve skupinky detí. Jedni boli chválení v nejakej jednej konkrétnej činnosti podstatnými menami. Druhá skupinka detí bola chválená práve vďaka procesu. Ich činnosť bola chválená alebo kritizovaná, nie ich identita. A výsledky tieto štúdie poukázali, že táto prvá skupina, ktorá bola chválená skrz identitu, veľmi rýchlo zlenivala a mali výrazne

31:29obmedzené kapacity vynachádzania sa v riešení tej danej problematiky, ktorú mali riešiť, pretože môžeš si to jednoducho predstaviť, keď raz mám na sebe nejakú nálepku, ktorej naplno verím, že ja som najlepší futbalista alebo najlepší športovec alebo čosi také, tak veľmi rýchlo tomu uverím a veľmi rýchlo môžem zanevrieť na tréningový proces verzus keď dieťaťu sa chváli proces, ktorému sa momentálne venuje, tak ten proces je pre to dieťa zaujímavý a to dieťa vidí, že vďaka tomuto procesu sa rastie, zlepšujem sa v ňom. Nie som ja lepší. Tá vlastne identita ani nie je v hre, len ten proces, moja schopnosť ten proces robiť sa zlepšuje. A tým pádom eh to dieťa získava takzvanú intrinsic motivation. Vnútorná

32:12motivácia. Je schopné hnať sa na základe svojej vlastnej vnútornej motivácie. nepotrebuje žiaden externý vplyv, žiadnu extrémnu externu pochvalu, potľapkanie po pleci alebo kritiku na to, aby robil veci tak, ako uzná sme za správne. Tak veľkú silu máme skrz to, ako komunikujeme so svojimi deťmi, s druhými ľuďmi a so sebou samým. Čím sa dostávame ku ôsmemu bodu. Nikdy dieťaťu nevrav, že niečo nevie alebo že niečo nedokáže. Veďto my ľudské bytosti nie sme žiadne nemenné podstatné meno. My sme proces. Preto oveľa viac sedí, keď sa bavíme na úrovni slovies, keď chválime a kritizujeme na úrovni slovies, nie na úrovni identity, ale nesmieš za žiadnych okolností dieťaťu akýmkoľvek spôsobom

32:56dať uveriť, že čokoľvek nevie alebo čokoľvek nedokáže. Ja som vo svojom živote vyriešil veľa vecí, ktoré sa zdali, že nemajú riešenie len preto, lebo som nevedel o tom, že tieto veci nemajú riešenie. Prakticky každý inovátor v tomto svete, ktorý priniesol do tohto sveta niečo, čo tu nebolo, keď tu niekto vymyslel niečo, čo tu nikdy nebolo, vymyslel to len preto, lebo nevedel o tom, že to je limit, že toto sa nedá. Nevravím, že máš dieťa presvedčiť o tom, že jedného dňa bude lietať, ale keď to dieťa chce jedného dňa prísť na to, ako sa naučiť lietať, tak nesmie vďaka tvojim slovám uveriť tomu, že sa to nedá, že to dieťa niečo nedokáže. Zároveň to neznamená, že tomu dieťaťu máš hovoriť nejaké, máš ho chľacholiť nejakými nejakými bajkami,

33:39ako on dokáže všetko, ale nesmieš do neho nikdy zasiať pochybnosť v tom, že niečo nevie a že niečo nedokáže. Skôr mu vždy treba ukázať na to, že je procesom. Keď mu niečo nejde, neznamená to, že to nevie. Neznamená to, že to nedokáže. Znamená to, že teraz sa mu to nepodarilo. Znova procesualizujeme to. To znamená, že teraz sa ti to nepodarilo. Treba možno skúsiť zmeniť tento parameter, túto premennú alebo skúsiť to ináč, alebo skúsiť to iný deň alebo skúsiť to viackrát, aby si v tom získal nejaký skill a tak ďalej, ale nikdy nesmieš tomu dieťaťu odkomunikovať, že niečo nevie alebo že niečo nedokáže, pretože tomu uverí. A ty takto, keď komunikuješ so sebou samým, platí presne tá istá mechanika. Dieťaťu nikdy nevrav, že niečo nevie a niečo nedokáže, pretože mu ostrihaš krídelka. A keď chceš niečo po svojom dieťati, keď mu niečo praješ, keď to dieťa svoje

34:24ľúbiš, tak chceš, aby ak má raz roztiahnuť krídla, tak aby tie krídla malo naplno k dispozícii plne vyživené a v plnej sile a nechceš mu ich ostrihať tým, že mu sugeruješ len pre svoju vlastnú vyčerpanosť a frustráciu zo svojho vlastného života nechceš do neňho sugerovať, že niečo nevie a že niečo nedokáže. A to isté nechceš robiť ani v komunikácii so sebou samým. Keď nejaká činnosť má naozaj nejaký limit, tak nech na to príde to dieťa samé. Zjednodušenie povedané, nikdy aktuálny stav neopisuj ako finálny. Vždy komentuj konkrétnu fázu procesu, v ktorom je to dieťa pri akejkoľvek činnosti. Ty ako aj dieťa, ako aj ja potrebujeme si celý čas uvedomovať, že ľudská bytosť je nie konkrétne podstatné meno, ale je to proces. Je to sloveso. My sme proces.

35:08Bytosť. bytie, ktoré sa neustále nejakým spôsobom prerastá, spoznáva, zisťuje nejaké svoje nové možnosti a kapacity a spôsob, akým sa učíme robiť akúkoľvek vec v našom živote, je taký, že robíme chyby. Preto najlepšia rada, čo sa týka osobného rozvoja, pre teba ako rodiča, pre teba ako človeka, ktorý rodičuje sem svoje dieťa a takisto aj pre mňa je zapamätať si, že že je veľmi dôležité robiť chyby a učiť sa z nich tak rýchlo, aby nás hanba a vína nikdy nedobhli. Hanba a vina nás dobehnú, keď nejakým spôsobom naše úspechy alebo neúspechy spájame so svojou hodnotou alebo so svojou identitou, čo nie je pravda. Je to ilúzia. Keď sme v nejakom procese, ten proces vyšiel alebo nevyšiel, nie kvôli tomu, že kto ja som, vyšiel alebo nevyšiel preto, že sa niečo urobilo

35:52správne alebo nesprávne alebo v nesprávny čas. Jednoducho je tam nejaký parameter, chýbajú nám nejaké dáta, na základe ktorých dokážeme tú ďalšiu iteráciu, to ďalšie opakovanie urobiť efektívnejšie. Preto hlavný slogan Neohacku je the next step, čo je ďalší krok. venovať sa procesu, tomu, čo sa deje, nevenovať sa tomu, kto ja som. Pretože keď do akéhokoľvek procesu učenia sa alebo vykonávania veci vnesieš identitu, okamžite začína vyvstávať vina alebo hanba. A vina a hanba je koniec učenia, koniec rastu. To ako túto ilúziu prekuknúť je, že uvedomiť si, že jediná dôležitá vec je ten proces, ktorý ktorému momentálne venujem pozornosť. Jediná jediné dôležité ten moment, ktorý je momentálne predo mnou a ako ja ho dokážem spravovať. Nie, kto ja som, ale

36:36ako dokážem ten moment spracovať, aké dáta mi tu chýbajú, ako to môžem urobiť lepšie, venovať sa tomu procesu, pretože život je proces. Život je proces v neustálom raste, v neustálom prerastaní seba samého. Nežiješ život tak, že nalepíš na seba nejakú tú konkrétnu jednálepku, pri ktorej si povieš, ah, to je dobré. Život nie je niečo skrz čo ty máš niečo dosiahnuť. To, že žiješ život, to, že žiješ ten proces, je už to, čo si dosiahol. To je ten kľúč. Cesta je cieľ. Proces je cieľ. Rast je cieľ. Je to všetko to isté. Hej. Predposledný bod, ktorý som si uvedomil len pred pár dňami, je ten, že či už to zažíva tvoje dieťa alebo to zažívaš ty sám. Strach, hnev, smútok sú negatívne emócie. Negatívne emócie neznamenajú, že nemajú byť v našom prežívaní. Negatívne emócie

37:21znamená, že nás informujú o tom, že potrebujeme nejakým spôsobom zmeniť buď svoje správanie, alebo potrebujeme zmeniť nejaké svoje mentálne nastavenie. Prakticky ten kľúčový vhľad je, že strach, hnev a smútok, keď zažívaš, tá emócia ti poukazuje na to, že na niečom ti záleží. Keď máš strach, záleží ti na niečom. Či už je to tvoje vlastné prežitie, alebo ti záleží na prežití niekoho iného, alebo ti záleží na na tom, aby si ja neviem, že finančne uťahol svoju rodinu. Hnev je, keď ti na niečom záleží a a máš predstavu o tom, že použil som takúto a takúto stratégiu a nevyšla alebo niekto mi do toho zasiahol, tak sa cítiš nahnevaný, ale je tam pod tým všetkým, že je tam niečo, na čom ti záleží. A takisto, keď zažívaš smútok, pravdepodobne odchádza alebo opúšťa ťa alebo prichádzaš o niečo, na čom ti záleží. Jedna aj druhá aj tretia

38:04emócia sú emócie, ktoré ťa informuje o tom, že nejakým spôsobom je ohrození buď získanie alebo udržanie niečoho, na čom mi záleží. Keď tie negatívne emócie považujeme za niečo, čo v našom živote nemalo byť, tak vlastne ignorujeme všetky informácie, všetky tie upozornenia, ktoré náš inteligentný emočný systém nás upozorňuje na ne. totižto záleží ti na niečom a nedarí sa ti to získať. A tu je veľmi dôležité rozpoznať jednu drobnú nuancu. Či už dieťa zažíva niektorú z týchto emócií alebo ty sám. Tak jedna z prvých vecí, keď nejdeme hneď do nejakého rozptýlenia sa alebo do nejakých drog, ale ideme do nejakej jemnej konfrontácie s tou emóciou, tak prvé, čo vlastne my ju ideme popierať, my riešime, že čo je so mnou zlé, že ja toto cítim alebo že

38:49prečo som taký precitlivený, čo vlastne len znova fortifikuje všetky tie emócie, ale nepomáha nám to extrahovať to poznanie. Tá správna kľúčová otázka, na ktorú sa treba pýtať, je, že čo tu chránim, na čom tu záleží. S týmto dokážeš pomôcť aj dieťaťu, aby sme identifikovali, že čo je to, čo dieťa chráni alebo na čo mu záleží. Veďto, ak vďaka negatívnej emócii dokážeme identifikovať, že čo je to, na čom nám záleží, tak rovno získame ako keby odpoveď aj na to, že aká stratégia zlyhala, že teraz cítim takúto emóciu, že nedokážem chrániť to, na čom mi záleží. A keď to dáš do dostatočne širokého kontextu, tak pri smutku častokrát zistíš, že naozaj odchádza z tvojho života niečo, čo nechceš pustiť, ale pustiť to potrebuješ. A spôsob, akým to pustíš, je, že ten smútok si dovolíš

39:33naplno prežiť a že na logickej úrovni sa rozlúčiš s tým, čo z tvojho života už čo z tvojho života odchádzal alebo odišlo. Aj keď je to nepríjemné, ale tak to v živote chodí. A čo sa týka hnevu a strachu, treba sa zamyslieť nad tým, že dobre, čiže je to nejaká stratégia, ktorá pravdepodobne zlyhala alebo nejde v súlade s mojimi očakávaniami a je tým pádom ohrozené to, na čom mi záleží. Tak to, nad čím sa môžeš zamyslieť v komunikácii s dieťaťom alebo so sebou samým, je, že aký iný spôsob, konštruktívnejší spôsob môžem použiť na to, aby som chránil to, na čo mi záleží. Preto sú emócie negatívne jeden z najlepších učiteľov v našom živote. Na posledný bod, nech to už akokoľvek vyzerá s tvojím dieťaťom alebo s ľuďmi okolo teba alebo s tvojím vnútrom. Každý jeden z nás sa chce učiť. Každý jeden z

40:17nás je ochotný sa učiť. Každý jeden z nás sa túži prerastať. Len mnohí z nás máme vytvorené tie mentálne väzenia, vďaka ktorým sa ani nepovažujeme za byť hodný alebo hodnotný. nepovažuje, nevidíme v sebe nejaký poklad, ktorý má šancu sa z oči voči životu a výzvám, ktorý by sa mal šancu prerastať. A preto ako rodič, či už seba samého alebo rodič svojho dieťaťa, potrebuješ poskytnúť dve kľúčové energie alebo zložky pre to dieťa, či už svoje vnútorné alebo vonkajšie. Prvým je bezpečie a druhým je výzva. Každá jedna rastlinka dokáže raz len preto, že ju dáš do zeme, v ktorej sa cíti bezpečne, v ktorej sú živiny a zároveň vďaka tomu, že keď rastie, tak fúka na ňu vetrík a musí čeliť nejakému

41:01druhu stresoru dobrovoľným spôsobom, vďaka ktorému zosilne, vďaka dostatočnej miere bezpečia, či už je to komfort doma, eh kvalitné jedlo, hojnosť, čo sa týka svetelných podmienok, hojnosť, čo sa týka čohokoľvek, čo ty potrebuješ k nadobudnutiu nejakého základného pocitu bezpečia. O to je dôležité, aby sa rodič postaral alebo ty ako rodič seba samého, aby si sa o to postaral. Lebo dobrý ocko robí to, že keď je bezpečia dostatok, tak poďme a ideme vonku a ideme skúšať nové veci. Ideme na bicykel, ideme na lyže alebo ideme ideme na prespávačku do lesa alebo ideme zažiť niečo, čo je výzva, niečo, čo je pre teba nové. Niečo, v čom ty spoznáš svoju silu. Niečo, v čom ty spoznáš, že ako proces dokážeš ďaleko viac. A v tomto procese

41:44sa učíš a prerastaš. A rodič potrebuje toto dieťaťu ukazovať, že toto je bežný spôsob, akým spoznávam svet a spoznávam seba samého a žijem svoj život. Život chce rásť. Keď hľadáme zmysel života, a odmyslíme si všetku romantiku, jediné, čo nám zostane, je rásť. Všetko, čo je živé, chce rásť. Čo už nerastie, to hnie. Čiže chceš rásť. A rásť nemáš šancu bez výzvy. Bez rastu hniješ, bez rastu krpateješ. Dobre kombo rodičov má tie dve energie. Materská energia, bezpečie, patríš sem, si tu prijaný, tu ťa vyživíme a zároveň tá otcovská energia, že ale keď si už napapaný, keď si už oddýchnutý, je v tebe čosi, drieme v tebe čosi a ideme to hľadať, ideme to

42:26zistiť z oči voči výzve. A každé dieťa potom túži. Každý človek potom túži. Aj ty potom túžiš. Na to, aby si nevyhorel, potrebuješ mať to bezpečie a výživu a kľud a pokoj. A na to, aby si rástol, potrebuješ mať ten stimul, tú výzvu, ten problém, ktorému čelíš. Pri tej výzve je veľmi dôležité naučiť svoje dieťa čeliť tej výzve dobrovoľne. Napríklad naučiť dieťa, že zvládne 10sundovú studenú sprchu na konci sprchy. To je jedna z takých úplne základných vecí, ktoré svoje dieťa dokážeš naužiť naučiť. Ale nie s tým, že ho tam priviažeš a že ho tam osprchuješ, ale že ty mu ukážeš, aká je to frajerina, aké je to hrdinské, že ho inšpiruješ. Deti potrebujú byť inšpirované. Je to jeden z najlepších spôsobov, ako dieťa k niečomu v úvodzovkách prinútiš. Takže mu to ty

43:10ukážeš. Takže ty ho inšpiruješ. Takže ty mu ukážeš, že toto je ťažké a ocko to robí a robí to preto, lebo vie, že je to zdravé a že mu to dá viac sily, vďaka ktorej dokáže zarobiť viac peniažkov alebo lepšie spravovať rodinu alebo chodiť domov plný energie namiesto toho, aby sedel zhnitý na gauči a tak ďalej. Dieťa, keď toto vidí a má ten kontext, o ktorom sme viackrát dneska rozprávali, tak to dieťa sa túži transformovať. A keď mu umožníš, aby sa transformoval skrz vnímanie procesu, bude robiť chyby v celom tom procese a že bude aj chcieť ísť do tých výziev, ale bude sa aj báť a tak ďalej, ale že je tam pod tebou stále tá proaktívna ruka, že neboj sa, neboj sa, zvládneme, ideme do toho. A zároveň má ten kontrast, to bezpečie, to prijatie, že patríš sem, patríš k tomuto stolu, neskáčte tomuto dieťaťu do reči, keď rozpráva a tak ďalej, že sa cíti

43:54hodnotné, prijaté. Tak vlastne takéto dieťa má fú silné základy. Nechcel som teraz nikoho dostať do tej pozície. No ale ja som to nemal. Nikto z nás to nemal v plnej miere. A a práve ide o to, že keby som ja bol uveril tomu, že všetkým nálepkám, ktoré ja som nazbieral počas svojho detstva, dneska netočím tieto videá, točím ich preto, že som objavil tie mentálne väzenia, z ktorých sa snažím nejakým spôsobom vysť von a nepovažovať seba za nejaké alebo zlyhanie alebo nejakú glorifikovanú bytosť alebo čokoľvek, ale čeliť výzvám a problémom, ktorým potrebujem čeliť na dennodennej báze a vnímať ich ako proces. vnímať ich ako proces neustáleho učenia sa, neustáleho robenia chýb, na základe ktorých získavam dáta o tom, ako danú vec robiť lepšie. To je všetko, čo som chcel dneska povedať. Za celý môj život by mi nikdy nebolo napadlo, že

44:39práve výchova detí dokáže byť tak liečivá, aj keď je to tak náročné. Je to tá krásna vec, že vo výchove detí ty spoznávaš, čo si potreboval ty. A život pre teba už prenesie prinesie presne to, čomu potrebuješ čeliť. Si presne na tom mieste, kde máš byť a máš všetko, čo potrebuješ k tomu, aby si výzvy, ktoré pred tebou stoja, zvládol. či už ako rodič svojich detí alebo rodič dieťaťa, ktoré je v tebe. Dospievanie a dozrievanie, dnes som skal pevne presvedčený, je o tom, že už nepotrebuješ držať za ručku rodičov, že už nepotrebuješ žiadne vonkajšie uznanie, že už nepotrebuješ žiadnu vonkajšiu pochvalu, že máš vnútornú motiváciu a zároveň si rodičom, ktorý vytvára bezpečie pre seba samého a zároveň si rodičom, ktorý povoláva na dobrodružstvo. Keď tieto tri veci v sebe

45:24máš, ináč to je sranda. To nie je, že keď tieto veci v sebe máš, ty tieto veci v sebe máš. Len je dôležité podľa mňa o tom rozprávať, aby si bol schopný tomu uveriť, aby si bol schopný tým byť. Teraz to je všetko. Volám sa Vlado Rožko a mojím cieľom je nakopávať riť strachu, neodváhe, prokrastinácii a tukovým bunkám pomocou vedy a úvah z môjho vnútra. Preto, ak s mojím cieľom súzneš, prihlás sa na odber tohto kanála a vidíme sa pri ďalšom videu. Ah